História poistenia na Slovensku

V 14. storočí vznikajú postupne aj na území Slovenska bratstvá, cechy a gildy. Mali svoju vlastnú pokladnicu a členstvo v nich bolo na báze dobrovoľnosti. Vykonávali najmä charitatívnu činnosť a odškodňovali najmä škody spôsobené požiarom a prírodnými živlami. V 16. storočí vznikol tzv. Ríšsky policajný poriadok, ktorý sa zaoberal sociálnou pomocou. Pre získanie odškodnenia bolo dôležité trvalé bydlisko.

Obdobie vlády Márie Terézie a Jozefa II.

Mária Terézia zaviedla tzv. Penzijné normály – bol to vlastne dôchodok, ktorý sa týkal štátnych zamestnancov. Vydala tiež Dekrét o mimoriadnych penziách a odmenách pre obľúbených radcov, dvorné dámy a úradníkov a ich rodinných príslušníkov. Financovala to zo svojho súkromného fondu. Tento dekrét neskôr jej syn, Jozef II., zmenil – mimoriadne penzie a odmeny boli vyplácané pri správnom vykonávaní povinností a za vernosť. Tieto financie vyplácala Dvorská komora. Jozef II. postupne zrušil mnohé cirkevné inštitúcie a z ich zhabaných majetkov vytvoril fondy, z ktorých boli vyplácané penzie učiteľom a duchovným. Neskôr rozšíril tento zoznam pomocou Dekrétu o dôchodkovom zabezpečení vojakov aj o vyslúžilých vojakov, invalidných vojakov a sirotách po vojakoch. Dekrét podobne zabezpečoval aj cirkevných predstaviteľov a učiteľov. Tí, a tiež ich rodinný príslušníci, mali nárok na starobný dôchodok a invalidný dôchodok.

Baníci a priemyselní robotníci

Od 16. storočia existovala v banských mestách tzv. bratská pokladnica, kam baníci prispievali určitou čiastkou zo svojho platu. Renta im bola vyplácaná v prípade choroby, úrazu, invalidity a v prípade smrti bola vyplácaná ich rodinným príslušníkom. Príspevok do pokladnice však bol dobrovoľný. To sa zmenilo v 19. storočí, kedy Banský zákon nariaďoval zriadiť takúto pokladnicu v každom banskom podniku a členstvo bolo povinné.

V 19. storočí sa po vzoru banských pokladníc začalo rozvíjať svojpomocné sociálne poistenie pre priemyselných robotníkov pre prípad choroby, úrazu, invalidity. Po desiatich rokoch existencie sa tiež stalo povinné. Od roku 1907 sa povinné úrazové poistenie rozšírilo aj na poľnohospodársku oblasť.

Obdobie od roku 1918 do začiatku 2. svetovej vojny

V roku 1918 bol prijatý Nostrifikačný zákon, ktorý prikazoval premiestniť vedenie podniku, ktorý chcel na území Slovenska pôsobiť, na územie ČSR. Hoci už v roku 1914 pôsobilo na Slovensku 85 poisťovní, tak až v roku 1919 vznikla 1. Slovenská poisťovňa. Tá bola v roku 1922 premenovaná na Slovenskú poisťovňu.

Obdobie hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch

V dôsledku hospodárskej krízy, a tým súvisiacim poklesom miezd, sa znížil počet prispievateľov do sociálneho systému. Následne vznikali obrovské schodky v hospodárstve. Východisko pre túto situáciu bola Novela zákona o sociálnom poistení z roku 1934, v rámci ktorej sa napríklad zmenil vek odchodu do dôchodku (zo 65 rokov na 60 rokov) a znížili sa dávky v prvých dňoch liečenia. V tom istom roku vyšiel aj zákon o štátnom dozore nad poisťovňami a zákon o poistnej zmluve, kde sa zjednotili právne úpravy ČSR kvôli zahraničným poisťovniam.

Obdobie Slovenského štátu

Počas Slovenského štátu, teda od roku 1939 boli všetky české poisťovne prevedené pod nútenú správu a zlúčené do jednej poisťovne TATRA. Toto obdobie malo pre slovenský poistný trh veľký prínos – začala sa rozvíjať poistná veda, vznikali prvé učebnice poistnej matematiky. Vplyvom 2. svetovej vojny sa rozvíjalo aj zaistenie, čo je vlastne poistenie poistenia.

Obdobie rokov 1945 až 1989

V roku 1947 bol schválený Dekrét o znárodnení súkromného poisťovníctva, dôsledkom čoho bolo zriadených päť poisťovní národných podnikov. Zákon o národnom poistení z roku 1948 prijal na základe britského modelu trojpilierové financovanie dôchodkového poistenia (trojpilierové sa v tomto prípade chápe ako poistenci, štát a zamestnávatelia). Postupne sa začína znárodňovanie aj týchto piatich poisťovní. A tak o rok neskôr, v roku 1949, vzniká monopolistická Česko-Slovenská poisťovňa. Fondy zo znárodnených poisťovní sa využili na financovanie národnej poisťovne. Tieto fondy boli najskôr garantované štátom, ale časom sa stali súčasťou štátneho rozpočtu. Poistné sa stalo súčasťou dane zo mzdy. Celá sociálna sféra bola pod absolútnou kontrolou vlády. Na poistnom trhu tak približne na 40 rokov zanikla konkurencia.

V roku 1956 vyšiel Zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý rozdelil pracujúcich obyvateľov do troch skupín:

• do 1. kategórie boli zaradené zamestnania pod zemou, vo vzduchu a v extrémnych podmienkach;
• do 2. kategórie boli zaradené fyzicky náročné práce, práce v sťažených podmienkach, chemické profesie a žeriavnici;
• do 3. kategórie boli zaradené všetky ostatné zamestnania.

Ľudí, patriacich do 1. a 2. kategórie, bolo približne 10%. Tieto dve skupiny boli finančne zvýhodnené – okrem vyššieho platu bol aj ich dôchodok dvakrát vyšší ako dôchodok ľudí z tretej kategórie. Priemerný dôchodok v tomto období bolo 46% z priemernej mzdy.

V roku 1968 sa monopolistická česko-slovenská poisťovňa rozdelila na Slovenskú štátnu poisťovňu a Českú štátnu poisťovňu. Rozdelenie fungovalo na základe trvalého bydliska.

Po roku 1989

Po roku 1989 nastáva demonopolizácia poistného trhu, zanikol monopol, obnovila sa konkurencia na poistnom trhu. Nastal výrazný rozvoj poistných vied.

Zdroj: https://sk.wikipedia.org